jozefs

Slovenskej “pravici” zdá sa už nadobro odzvonil umieráčik. V parlamentných voľbách ju totižto voliči skoro úplne odignorovali.

Nebojte sa, zatiaľ som sa nezbláznil a plne si uvedomujem, že súčasná koalícia je zložená čisto z pravicových politických subjektov (ťažko ich nazvať politickými stranami s ich členskou základňou). Ja mám však na mysli klasickú slovenskú pravicu, ktorej zástavu svojho času hrdo hájil Miki Dzurinda. Mám na mysli neoliberálnu pravicu, ktorá do posledného dychu bojuje za voľné trhy. Ktorá pri frázach ako rovná daň, či minimálny štát zažíva nefalšovanú nirvánu. A nie subjekty ako OľaNo a Sme Rodina, ktorých hlavnou črtou nie je ani tak pravicové smerovanie ako silný populizmus. Boli to práve nereálne predvolebné sľuby a bravúrny marketing, čo im zabezpečilo voličské hlasy.

Posledným autentickým (neoliberálnym) pravičiarom tak ostáva Richard Sulík. Zakladateľ SaS je v politike už nejaký ten rôčik a má aj čo to na rováši (Sasanka). To, že sa však nejedná len o nejakého šuflikanta, ktorý svoje nepočetné zoskupenie nasledovníkov nazýva politickou stranou, dokazuje aj fakt, že už svojho času pracoval ako poradca našich najmilovanejších reformátorov Dzurindu a Mikloša. Spolu sa pokúšali títo páni „transformovať“ náš zaostalý kus zeme v pokrokový raj na zemi.

Možno aj preto pôsobí Sulík v súčasnej koalícii ako päsť na oko. So staviteľom Bobom, ehm … Borisom a s Matovičom, rozbiehajúcim socialistickú revolúciu v zdravotníctve, má len pramálo spoločné. Síce zdieľajú spoločnú nenávisť (k Ficovi) a túžbu (po moci), ale tam prienik programov dramaticky končí. Najbližšie má k strane bývalého prezidenta Kisku, ktorá rada sama seba nazýva prívlastkom centristická. Ich zisk vo voľbách bol však dokonca ešte skromnejší ako ich kolegov zo SaS.

Pol roka po voľbách sa však zdá, že to pre neoliberálnych nadšencov na Slovensku, aj napriek nevydareným voľbám, nevyzerá vôbec zle. Sulík sa dostal na pozíciu vicepremiéra pre hospodárstvo a rozbehol svoju politiku naplno. Len nedávno zvolal tlačovku na ktorej celému národu predniesol skvelú novinu. Minoritný vlastník VSE, spoločnosť RWE, má v pláne svoje akcie predať nemeckej firme EON. A keďže Sulík nemá v pláne využiť predkupné právo, dostaneme do štátnej kasy „úplatok“ vo výške 35 miliónov eur.

Toto sa vôbec nepáči najväčšej opozičnej strane SMER-SD. Treba však povedať, že keď mali podobnú možnosť oni, tiež ju nevyužil a k tomu ešte dostali „veľké kulové“. Síce je pravda, že práve vtedy neboli peniaze kvôli mohutnej finančnej kríze, ale jednu mohutnú krízu prežívame aj teraz . Peňazí síce máme viac než dosť, no to je len a len zásluhe tejto vlády. Však keby nebolo ich neschopnosti, už by sme žiadne financie nemali, pretože by ich použili na pomoc občanom zasiahnutým krízou.

Smer však nie je jediný, komu sa nevyužitá šanca nepáči. Sulíkove rozhodnutie vyvolalo značnú nevôľu naprieč celým Slovenskom. On však urobil len to, čo deklaruje a presadzuje už roky. Privatizácia štátneho majetku v mene voľného trhu je predsa jeho hlavné krédo. Však už guru slovenského neoliberalizmu Dzurinda a jeho verný spoločník Miloš tvrdili, že štát je už z princípu zlý vlastník. Narozdiel od súkromného podnikateľa, ktorý sa o svoju firmu príkladne stará. A preto treba privatizovať, privatizovať a ešte raz privatizovať. Bohužiaľ, boli to práve Dzurinda s Miklošom, ktorí prví zradili ideu o neschopnom štátnom vlastníkovi a teda jednu zo základných téz neoliberalizmu. Tézu o minimálnom štáte.

Bola to totižto práve koalícia pod taktovkou SDKÚ, ktorá v čas bujarej privatizácie predala slovenské strategické podniky firmám ako ENEL (Taliansko), EDF (Francúzsko), či Deutsche telekom (Nemecko). Zabudla však Slovákom povedať, že sa vlastne jedná o štátne podniky západných spojencov (Vo svojom videu “Veci verejné” na to nedávno poukázal aj Roman Michelko). Zdá sa teda, že náš expremiér nepociťoval silný dešpekt k štátnemu riadeniu ako takému, ale len k tomu slovenskému. Do zaujímavého svetla sa týmto zistením dostáva aj kauza “Gorilla”. Na jednej nahrávke si totižto Haščák (PENTA) s Malchárkom (minister hospodárstva za ANO) delia provízie z dopredaja akcii ZSE, SSE a VSE.

Poslednú ranu z milosti snu o minimálnom štáte, zdá sa pred pár dňami udelil práve Richard Sulík. Okrem 35 miliónov eur totižto pre štát vybavil aj predkupné právo na paroplynovú elektráreň Malženice. Na jej kúpu chcú údajne použiť práve peniaze, ktoré sme dostali od E.ONu za svoju nečinnosť. A prečo je to taký problém?

Paroplynová elektráreň Malženice slúži najmä na zabezpečenie stability prenosovej sústavy. Jej história je však mierne povedané, tragická. Elektráreň postavila v roku 2011 spoločnosť E.ON Energie AG za 400 miliónov eur. Už v roku 2013 ju však museli zavrieť a zakonzervovať. Dôvod? Nízka využiteľnosť. Ešte zakonzervovanú sa ju v roku 2018 rozhodli odkúpiť obaja akcionári ZSE a teda ako štát, tak aj E.ON Slovensko a.s.. Štát si chcel údajne poistiť (Žiga) strategickú elektráreň. E.ON si chcel pravdepodobne znížiť straty z nevydareného projektu, keďže de facto mu štát zaplatil 51 percent elektrárne, ale manažérska kontrola nad ňou ostala v rukách E.ONu. ZSE síce elektráreň nakoniec spojazdnila a v minulom roku dokonca skončila aj v zelených číslach, ale podľa viacerých vyjadrení sa tak stalo najmä kvôli vhodným podmienkam na trhu. Tie sa však môžu zase rýchlo zmeniť.

Sulík teda zradil neoliberálnu doktrínu minimálneho štátu ako takého, keď sa rozhodol odkúpiť plný podiel paroplynovej elektrárne Malženice. Odkup strategickej a vysoko ziskovej VSE naspäť pod krídla štátu sa mu totižto bridí, no zisk rizikovej, ba priam stratovej elektrárne považuje za bravúrny úspech. Z príkladného neoliberála sa tak za jeden jediný deň stal len ďalší zradca ideálov. Však prečo by mala nemecká firma znášať nejakú stratovú elektráreň, ktorú postavila, keď to môže za ňu urobiť náš štát?

Čerešničkou na torte je skutočnosť, že namiesto toho aby o tom rozhodla vláda, samo rozhodnutie vzišlo len od Richarda Sulíka. O našej ekonomickej budúcnosti tak rozhoduje vicepremiér hospodárstva, ktorý dostal vo voľbách až 6,22 percenta. Čo sa však divím, veď o zahraničnej politike rozhoduje jeden jediný, nikým nevolený, Ivan Korčok.